Dlhší čas pozorujem u manžela, že s ním nie je o ničom dohovor, že všetko rozhoduje. Keď niečo rozhodne ja, treba že dám deťom von šaty, on je schopný ich prezliecť s tým, že tam na šaty nie je počasie. To isté sa stáva treba pri jedle, opravuje to, čo robím ja. Dohovor s ním nie je, on ma pravdu. Teraz sme na rodinnej dovolenke, manželov a 2 malé deti. Manžel určuje vyškerí program. Včera sa stala situácia, že mi bolo dosť zlé. Manžel sa rozhodol, že pôjdeme na loďku na jazero, zadná vyhliadková jazda, musel celú cestu veslovať. Ja sa dosť bála, povedala som, že sa bojím a že ísť nechcem.
On trval na tom, že pôjde teda len s deťmi. On je úplne neskúsený, voda hlboká, deti mame malé, nevie plávať. Ja sa o ne tak bála, že som nakoniec cítila, že nemám na vyber a išla som. Teraz sa cítim príšerne, donútil ma cez deti k niečomu, čo som vôbec nechcela. Cestou som plakala, bála som sa strašne, bolo mi z toho úplne zle. Bolo a je mu to jedno, na nič sa ma nepýtal, cestou si ma ani nevšimol, len pred deťmi machroval, ako je šikovná. Neviem, či som ja hysterka a kazím mu jeho zábavu, alebo je zlé jeho chovanie, že nerešpektuje môj strach a moje „nie“. Ide si jednoducho svoje a môj názor je mu celkom pri zadku.
Nie som s ním šťastná už dlho. To nie je partnerstvo, toto je pre mňa väzenie, kde sa necítim slobodná, ani šťastná. Podľa neho som pohodlná, keď všetko v jeho prítomnosti nechávam na ňom. Ale ja viem, že o pohodlnosti to z mojej strany nie je. Spis proste len, prečo sa mám usilovať, keď všetko robím podľa neho zle. Vlastne to vidím, keď to po sebe čítam: nerobím veci dosť dobre podľa neho – opravuje ma, aby to bolo podľa neho dokonale – ja sa cítim ponížená (môj problém) – sťahujem sa v jeho prítomnosti (tiež môj problém) a jednoducho je to hrozné. Takto som si to rozhodne nepredstavovala..